Gaston Glock – Neobyčajný človek s veľkým ,,G,,

Gaston Glock – Neobyčajný človek s veľkým ,,G,,

Hoci o pištoliach Glock už toho aj v českom odbornej tlači bolo napísané naozaj veľa, zatiaľ len málo informácií bolo publikované priamo o okolnostiach vzniku prvej z týchto zbraní. Preto sme pre vás pripravili výťah zo článku „Glock: Gun of the Future“ publikovaný v roku 2002 v čísle časopisu GLOCK AUTOPISTOLS, ktorý sa venuje práve tejto tematike.

Na začiatku roku 1980 priviedla šťastná náhoda úspešného obchodníka Gastona Glocka vlastniaceho továreň na výrobky z polymérov na rakúske ministerstvo obrany. Glock vtedy armáde dodával napr. Kombinované zákopovej náradie, nerozpadávací sa guľometné nábojovej pásy a ručné granáty. Okrem toho jeho spoločnosť vyrábala tovar pre civilný trh (ako napríklad tiahla pre zásuvky alebo záclonové tyče) a sám Glock mal aj skúsenosti s produkciou z konvenčných materiálov, keď sa svojho času zaoberal zhotovovaním chladičov pre nákladné automobily.

Počas onej osudovej návštevy na ministerstve obrany G. Glock náhodou vypočul rozhovor dvoch plukovníkov rakúskej armády o armádnom Požiadavke pre ponuky (Army’s Request for Proposal – RFP) nové krátke palné zbrane. Dôstojníci kritizovali fakt, že museli čakať päť rokov, než rakúska zbrojovka Steyr a ďalšie svetoví výrobcovia vyvinuli nové zbrane vyhovujúce RFP; lenže nakoniec sa ukázalo, že žiadna z ponúk nevyhovuje prísnym podmienkam progresívneho armádneho požiadavke. Glock sa spýtal jedného z plukovníkov, či naozaj potrebujú novú pištoľ. Dostal kladnú odpoveď s upresnením, že na to majú málo času: „Musíme nájsť niekoho, kto bude schopný ponúknuť a vyrobiť ručné strelnú zbraň, ktorá bude vyhovovať našim podmienkam a prejde našimi testy.“

G. Glocka, ktorého problém zaujal, sa spýtal jedného z debatujúcich dôstojníkov, či by mohol prísť s ponukou. Zároveň sa zaujímal, ako si vlastne novú pištoľ predstavujú. Keď mu všeobecne načrtli obsah RFP, Glock usúdil, že by to nemalo byť zase také ťažké. V jeho poňatí bola pištoľ jednoducho len jedna súčasť výstroja, ktorú si vojak pripínal na opasok – podobne ako nôž, ktorý jeho spoločnosť v tejto dobe tiež vyrábala. Jeden z plukovníkov mu oznámil, že jeho ponuka bude vítaná, ale času na ňu je naozaj málo. Načo prepadol veselí pri myšlienke, že by úplný nováčik v konštrukcii krátkych strelných zbraní uspel tam, kde zlyhali najvýznamnejší svetoví výrobcovia. Práve neomalenosť oboch dôstojníkov však prispela k tomu, že sa Gaston Glock okamžite rozhodol do tejto úlohy pustiť; hodlal to však chápať ako určitú formu hobby.

Vo februári 1980 sa Glock začal sebevzdělávat formou štúdia konštrukcie a funkcie najlepších vtedy dostupných pištoľou. Nikdy predtým zbrane nepoužíval; teraz si jednoducho kúpil pištoľ Beretta 92, Sig Sauer P 220, ČZ 75 a Walther P-38 (ktorá bola v tom čase štandardnej služobné zbraní rakúskej armády), všetky v kalibru 9×19 mm. Rozoberal je a skladal, a touto jednoduchou, avšak prácnu metódou vstrebal ich mechanické princípy a zároveň tak zisťoval, aké výrobné postupy sú pre produkciu pištoľou nevyhnutné. Ďalším krokom bolo štúdium v ​​rakúskom patentným úrade, kde vykonal rešerš v patentoch vzťahujúcich sa ku konštrukcii krátkych strelných zbraní s cieľom zistiť, aký je stav najnovších technológií a ktoré z nich by boli vhodné pre jeho ideu.

V rovnakej dobe ho rakúska armáda informovala, že ak naozaj chce vykonať svoj zámer, musí k testom dodať nie prototyp, ale zbraň z továrenskej výroby. Dostalo sa mu aj oznámenie, že vyvinúť pištoľ zaberie tri alebo štyri roky. Na čo G. Glock odpovedal, že ak skonštruuje úplne novú zbraň, môže všetko stihnúť v stanovenom termíne.

Po preniknutí do základov zbrojný konštrukcie a terminológie pochopil, že bude potrebovať rady expertov na pechotnej zbrane, samozrejme predovšetkým na pištole. A tak zorganizoval stretnutie s tromi mužmi, ktorí sa v tejto oblasti veľmi dobre orientovali. Jednalo sa o Siegfrieda F. Hübner, Richarda Silvestriho a Friedericha Dechant, s ktorými sa G. Glock zišiel na večeru 8. mája 1980.

Na tejto schôdzke Glock požiadal spomínané pánov, aby mu oznámili, čo by požadovali od pištole budúcnosti, s upresnením, že mu ide o dlhodobejšej vízie v perspektíve 10 a viac rokov. Jeho hostia v priebehu diskusie na dvoch listoch papiera načrtli svoju predstavu ideálnej pištole a spísali svoje návrhy s ohľadom na to, že táto zbraň bude používaná vojenskými a bezpečnostnými zložkami. S ohľadom na nedostatky súdobých pištoľou, ako sú náhodné výstrely, poruchy, problémy s vonkajšími poistkami, údržba či náklady, navrhli vytvorenie úplne novej zbrane.

Samozrejme chceli pištoľ, ktorá by mala kapacitu zásobníku 100 nábojov a vážila 2 unce. Ale keď sa vzápätí vrátili na pevnú zem, navrhovali nasledujúce: Zbraň by nemala mať žiadnu vonkajšiu poistku, nemala by vážiť viac ako 700 až 800 gramov a mala by mať čo možno najväčšiu kapacitu zásobníka. Páni Hubner a Silvestri preferovali spúšť s odporom 1,5 kg, plukovník Dechont sa vyslovil pre spúšť s odporom 2-3,5 kg. Požadovali tiež šírku tela zbrane 30, maximálne 50 mm, šírku spúšte 10 mm. Tiež spomenuli, že ideálny krátka zbrane by nemala mať viac ako 40 súčiastok, ktoré by mali byť umiestnené v jednotlivých autonómnych podskupinách, ako napríklad spúšťový či poistný mechanizmus, ktoré vycvičený Zbrojár ľahko vyberie a vymení. (Pre porovnanie: Glock 17 je široký 30 mm, váži 703 gramy aj so zásobníkom a vrátane zásobníka má celkom 34 súčastí.)

Tým ale páni Hubner, Silvestri a Dechant neskončili: Hlaveň mala byť kovaná v rámci jednej výrobnej operácie, pretože sa tak môže zvýšiť presnosť. Zároveň by mala byť schopná výstrelu s nábojom 9×19 s dvojnásobnou laborácie. Zbraň by nemala vystreliť pri páde z výšky 2 metrov na kovovú platňu, či už na jej povrch dopadne akoukoľvek časťou. Pištoľ by mala byť vyrábaná z plechu razením alebo lisovaním, alebo z plastu; v každom prípade musí byť odolná voči korózii.

Glock sa ich na základe svojich skúseností so vzorkami súdobých pištoľou tiež spýtal na optimálny uhol rukoväti voči telu zbrane. Jeho názor bol taký, že ideálny ručné zbrane musí dovoľovať inštinktívny zacielenie, ktoré umožnia streľbu užívateľovi napr. Aj v prípade, kedy bude zranený natoľko, že neuvidia na mieridlá. G. Glock na tento účel sbil dohromady dva kusy a vykonal svojrázny experiment. Problém formuloval takto: S otvorenými očami dokážete správne zacieliť s každou pištoľou. Ale aký uhol rukoväte umožní, aby ste pištoľ správne zacielili aj so zavretými očami? Po diskusii a absolvovaní tejto skúšky sa celá skupina zhodla, že najlepší uhol rukoväte voči telu zbrane je 22 stupňov. (Tento názor následne ešte prešiel menšie revízií, takže konečné pištoľ Glock majú rukoväť v uhle 21,5 stupňa.) Pri hovore o sklone rukoväte sa tiež ukázalo, že všetci traja odborníci by na pištoľ radi mali zužujúci sa zásobníkovú šachtu pre ľahšie vloženie zásobníka.

Reč prišla aj na odolnosť voči znečisteniu a počasie: Pištoľ mala fungovať aj po kontakte so snehom, ľadom, pieskom a prachom. Zbrane mali byť schopné vystreliť 10 000 rán s maximálne jedným zlyhaním na 1000 výstrelov.

Nakoniec sa všetci traja muži na jeden z listov, na ako vpisovali svoje návrhy, podpísali a opatrili ho dátumom. Tento dokument sa mimochodom dochoval a dnes je v držbe spoločnosti Glock.

Keď oni traja experti toho večera odchádzali, ani zďaleka si neboli vedomí toho, že práve zásadným spôsobom ovplyvnili vývoj zbrojný konštrukcie. Naopak sa s Gastonom Glockom lúčili so smiechom a slovami: „Teraz máte zoznam. Dúfame, že ste šťastný. Ale súdime, že to nedokážete. Je to nemožné!“

G. Glock začal následne skladať dohromady všetko, čo sa mu podarilo o danej problematike zhromaždiť: informácie zo zoznamu odborníkov, výsledky jeho patentové rešerše a poznatky zo štúdia zakúpených zbraní. Aby si overil problémy s vonkajšou poistkou, nosil dva týždne pištoľ Walther, pričom zistil, že si nie je istý, či je zbraň zaistená alebo nie. Ak existoval tento stupeň pochybností, javila sa manuálne poistka ako prekážka pre rýchle ovládanie zbrane.

Ďalším krokom bolo obstaranie výkresov. Glock je urobil čo najjednoduchšie, pretože je vždy ráno odovzdal svojmu strojári Reinholdovi Hirschheiterovi a očakával, že práca bude hotová pred ukončením pracovného času, takže zbraň bude môcť testovať hneď večer. Glock sám vykonával všetky skúšobné streľby vo svojom pivnici. Strieľal ľavou rukou, pretože v prípade nehody by stále mohol pracovať svoju pravačkou. Keď zistil, čo na skúšobnom exemplármi funguje a čo nie, vyradil zlé výkresy a prototyp a pokračoval ďalší deň. Zaujímavosťou je, že štyri tieto prototypy stále existujú, hoci sa z tejto doby nezachovali konštrukčné výkresy.

O tom, že snaha G. Glocka pomerne rýchlo priniesla úspechy, svedčí, že svoje riešenie prihlásil 30. apríla 1981 k patentovanie.

Gaston Glock sa rozhodol vyrobiť revolučný krátku strelnú zbraň s telom z polyméru, ktorá bude mať automatický systém poistiek bez vonkajších ovládacích prvkov. Chcel vytvoriť zbraň, ktorá by reflektovala jeho vlastné filozofiu, podľa ktorej chce všetko jednoduché, hladké a čisté. Vývoj pokračoval ďalších 18 mesiacov, až nakoniec 19. mája 1982 poslal svoju pištoľ rakúskej armáde. Keď sa neskôr pýtali, ako to, že si dokázal tento dátum presne zapamätať, odpovedal: „Pamätám si to, pretože som pracoval dva roky, celé dni a noci, aby som dodal armáde vzorka včas.“

Pištoľ Glock potom s úspechom prešla armádnymi testami, ktorých podľa protokolu bolo celkovo 18. Armáda tak konečne mala zbraň, ktorá vyhovovala bezmála všetkým jej požiadavkám. Pištoľ iba nemala mať jednu, ale dve vnútorné poistky. Navyše armáda chcela, aby na zbraň pribudla poistka úderníka, ktorá mala zaručiť, že v prípade, keď sa úderník zlomí alebo keď sa záver vytrhne z tela, nebude zápalník schopný iniciovať náboj.

Počas ďalších armádnych testoch v roku 1983 už bola zbraň vybavená všetkými troma poistkami. Rakúska armáda následne objednala 25.000 pištolí Glock a krátko potom prišla veľká objednávka od nórskej armády. Pištoľ Glock sa konečne stala skutočnosťou.

Poznámka: článok prevzatý zo SM 7/2002, strana 16-17.

V Bratislave si tieto zbrane môžete vyskúšať / zakúpiť: Hunter Club 

SEBAOBRANA